Meditácia na 13.06.2019

Nášho Pána Ježiša Krista, najvyššieho a večného kňaza | Jn 17, 1-2. 9. 14-26

Ježiš pozdvihol oči k nebu a hovoril: „Otče, nadišla hodina: Osláv svojho Syna, aby Syn oslávil teba, tak, ako si mu dal moc nad každým telom, aby všetko, čo si dal ty jemu, im darovalo večný život. Za nich prosím. Neprosím za svet, ale za tých, ktorých si mi dal, lebo sú tvoji. Dal som im tvoje slovo a svet ich znenávidel, lebo nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým. Nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda. Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta a pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde. No neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa, aby všetci boli jedno, ako ty, Otče vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet uveril, že si ma ty poslal. A slávu, ktorú si ty dal mne, ja som dal im, aby boli jedno, ako sme my jedno – ja v nich a ty vo mne. Nech sú tak dokonale jedno, aby svet spoznal, že si ma ty poslal a že ich miluješ tak, ako miluješ mňa. Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja, aby videli moju slávu, ktorú si mi dal, lebo si ma miloval pred stvorením sveta. Spravodlivý Otče, svet ťa nepozná, ale ja ťa poznám. I oni spoznali, že si ma ty poslal. Ohlásil som im tvoje meno a ešte ohlásim, aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby som v nich bol ja.“

 

Otče, osláv mňa... slávou.

Tieto slová by sa mohli zdať niekomu popretím Kristovej pokory. Ale po prvé: Kristus je Boh a večná sláva je atribútom Jemu vlastným. A po druhé: Pán Ježiš práve vo svojej pokore zdôrazňuje, prečo mu ide o túto slávu: Osláv svojho Syna, aby Syn oslávil teba. Ako Syn oslávil Otca? Aj o tom hovorí: Dokončil som dielo, ktoré si mi dal vykonať. Z týchto i ďalších Kristových slov sa dozvedáme, čo predstavuje podstatu Božej slávy. Mohlo by sa zdať, že Božia sláva je tým všetkým, čo on dostáva od nás; že sa teda treba ponížiť a pokoriť, aby Boh mal z toho slávu; a z toho zasa by vyplýval rozpor medzi Božou slávou a našou dôstojnosťou či ziskom. Alebo tiež, niekto by si mohol myslieť inšie: že to my veľkodušne dávame Bohu to, čo potrebuje. Ale v podstate Božia sláva nespočíva v tom, že my Bohu dávame niečo, čo ho obohacuje; naopak: On sám nám dáva to, čo nás obohacuje, čo nás vyvádza z ničoty, čo nás oživuje a vyvyšuje. Božia sláva nieje utkaná z našich obiet, ale z jeho darov; a z našich obiet len natoľko, nakoľko sú jeho darmi (P. Charles); tak, ako slávou slnka je rozjasňovať temnotu, roztápať sneh, rozvíjať kvety a obilie, slávou Boha je robiť všetky veci božskými, dávajúc im jestvovanie a milosť. Teda z našej strany oslavovať Boha - znamená otvárať sa na jeho dobrodenia, zdokonaľovať v sebe Božie dary, zdokonaľovať svoju osobnosť; neuzatvárať sa vo svojom egoizme, ale otvárať sa na druhých, dávajúc im niečo z toho bohatstva, aké nám Boh udeľuje, tak ako o tom hovorí Pán Ježiš: dal som im to, čo si mi zveril. Pán Ježiš nám to dáva predovšetkým v obete svätej omše, ktorá je najdokonalejšou obetou zvelebovania.

facebook_like_logo.jpg | 2018 | Kňaz rétor | Kňaz