Meditácia na 05.10.2019

Sobota 26. týždňa v Cezročnom období | Lk 10, 17-24

Sedemdesiati dvaja sa vrátili natešení a hovorili: „Pane, aj zlí duchovia sa nám poddávajú v tvojom mene!“ On im povedal: „Videl som satana padať z neba ako blesk. Hľa, dal som vám moc šliapať po hadoch a škorpiónoch i po všetkej sile nepriateľa a nič vám neuškodí. No neradujte sa z toho, že sa vám poddávajú duchovia, ale radujte sa, že sú vaše mená zapísané v nebi.“ V tej hodine Ježiš zaplesal v Duchu Svätom a povedal: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo. Môj Otec mi odovzdal všetko. A nik nevie, kto je Syn, iba Otec, ani kto je Otec, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť.“ Potom sa obrátil osobitne k učeníkom a povedal: „Blahoslavené oči, ktoré vidia, čo vidíte vy. Lebo hovorím vám: Mnohí proroci a králi chceli vidieť, čo vidíte vy, ale nevideli, a počuť, čo vy počúvate, ale nepočuli.

 

Čo je pravá radosť?

Lukáš zachytáva udalosť sedemdesiatich dvoch učeníkov, ktorí sa plní nadšenia, radosti a plesania vrátili zo svojej misijnej cesty. Naplnení eufóriou, Ježišovi zvestovali svoje skúsenosti a pocity zo svojej práce. Natešení hovorili: „Pane, aj zlí duchovia sa nám poddávajú v tvojom mene“ (Lk 10,17)! Radosť, ktorú učeníci prežívali, bola obrovská. Boli plní prekvapenia z udalostí, s ktorými sa stretli, ktoré zažili, ktoré dovtedy iba videli, keď chodili s Ježišom a mali z nich veľkú bázeň. Ježiš im odovzdal moc a silu. Odvďačil sa im za ich vernosť a lásku, ale v prvom rade za ich vieru, za to, že uverili v neho ako Boha. Ale, aby im sláva príliš nestúpla do hlavy, vystríha učeníkov rázne: „Neradujte sa z toho, že sa vám poddávajú duchovia, ale radujete sa, že sú vaše mená zapísané v nebi“ (Lk 10,20). Kristus chce aj od nás, aby sme sa radovali z toho, že sme kresťania. On nechce, aby sme boli skostnatelí, smutní a ustráchaní, aby sme si azda mysleli, že viera nám zväzuje ruky, že nám bráni slobodne žiť v dnešnom svete, ako si to myslí mnoho neveriacich ľudí. Je našou povinnosťou ukázať a presvedčiť ľudí, že to tak v žiadnom prípade nie je.

My sami svojím životom viery máme ukázať radosť, krásu a slobodu Ježišovho posolstva. Radosť by nemala chýbať ani jednému z nás. Mala by v nás byť udomácnená. V každom jednom z nás má mať svoje dôležité miesto. Radostný človek vyžaruje a prekypuje do celého svojho okolia potešenie, porozumenie a spokojnosť. Má sa s ňou deliť, obohacovať iných, rozdávať ju nielen, keď je všetko tak, ako má byť, keď sa darí, ale aj keď sú ťažšie chvíle v živote. Kresťanská radosť je darom pre tých, čo rozumejú prirodzeným radostiam, ako je radosť zo života, radosť z dobre vykonanej práce, radosť z pokoja v rodine, radosť z každodenných stretnutí a chvíľ s tými, ktorých nám Pán postaví do cesty. Úprimná, čistá kresťanská radosť nie je individualistická a sebecká, ale je dobroprajná a spolucítiaca. Radosť je vlastnosťou, ktorá je na človeku viditeľná. Keď čítame životopisy svätých mužov a žien, zistíme, že všetci boli ľudia plní úsmevu a radosti. Napriek všetkým úskaliam, ktoré im život prinášal, vždy a všade vedeli rozdávať radosť. Preto poprosme svojich svätcov o radosť, ktorú by sme vedeli dávať aj prijímať. Amen.

2018 | Herbár myšlienok Ľubomíra Stančeka 2.