Meditácia na 02.01.2020

Štvrtok vo Vianočnom období | Jn 1, 19-28

Toto je Jánovo svedectvo: Keď Židia z Jeruzalema poslali k nemu kňazov a levitov, aby sa ho pýtali: „Kto si ty?“, on vyznal a nič nezaprel. Vyznal: „Ja nie som Mesiáš.“ „Čo teda,“ pýtali sa ho, „si Eliáš?“ Povedal: „Nie som.“ „Si prorok?“ Odpovedal: „Nie.“ Vraveli mu teda: „Kto si? Aby sme mohli dať odpoveď tým, čo nás poslali. Čo hovoríš o sebe?“ Povedal: „Ja som hlas volajúceho na púšti: ‚Vyrovnajte cestu Pánovi,‘ ako povedal prorok Izaiáš.“ Tí vyslaní boli spomedzi farizejov. A pýtali sa ho: „Prečo teda krstíš, keď nie si Mesiáš ani Eliáš ani prorok?“ Ján im odpovedal: „Ja krstím vodou. Medzi vami stojí ten, ktorého nepoznáte. On prichádza po mne a ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi.“ To sa stalo v Betánii za Jordánom, kde Ján krstil.

meditacie_ls_vianoce.jpg

Jánov hlas a Tvoj hlas

Ja som hlas volajúceho na púšti - hovorí Ján Krstiteľ. Tak, ako v poslednom čase počujeme, že Ježiš Kristus je Slovo, tak Ján Krstiteľ bol hlasom pre toto Slovo. Slovo potrebuje hlas; slovo bez hlasu by bolo bezmocné. Ale naopak aj hlas, ktorý nemá aké slovo odovzdať, je pozbavený zmyslu existencie, je škrekotom alebo bľabotaním. Božie slovo vyslovujú rôzne hlasy: nielen hlasy prorokov a apoštolov, ale aj hlasy rôznych faktov, udalostí a javov. Ale najvýraznejšie Boh hovorí hlasom mu oddaných ľudí. Zvlášť, ak nebude to len hlas ich hrdiel, hoci aj najsilnejší, ale hlas ich skutkov. Ján Krstiteľ bol hlasom nielen pre svoje vyzývanie k pokániu, ale ešte viac pre svoje osobné pokánie, umŕtvovanie, pokoru, nadšenie, horlivosť v plnení svojej misie; to všetko bolo silným volaním, ktoré pohýnalo srdcia.

Aj my sami sa máme stať hlasom, ktorý použije Boh. Moje okolie, keď pozerá na mňa, má počuť Boha.

Ján Krstiteľ mal upriamený pohľad a srdce nie na seba, ale na Ježiša Krista. Nepovažoval seba za slovo, ale za hlas pre Božie slovo. Ak teda aj ja dokážem účinne hovoriť a konať, nebudem zásluhy pripisovať sebe; skrze mňa hovorí a účinkuje Boh. Kiežby tomu bolo tak naozaj a vždy. Pri obete sv. omše Kristova krv sa prihovára nie ľudským ušiam, ale srdciam: Božiemu srdcu a ľudským srdciam. Je málo povedať: prihovára sa - ona volá a jej volanie preniká nebo i zem.