Meditácia na 31.01.2020

Piatok 3. týždňa v Cezročnom období | Mk 4, 26-34

Ježiš povedal zástupom: „S Božím kráľovstvom je to tak, ako keď človek hodí semeno do zeme; či spí alebo vstáva, v noci či vo dne, semeno klíči a rastie a on ani o tom nevie. Zem sama od seba prináša úrodu: najprv steblo, potom klas a napokon plné zrno v klase. A keď úroda dozreje, hneď priloží kosák, lebo nastala žatva.“ A pokračoval: „K čomu prirovnáme Božie kráľovstvo alebo akým podobenstvom ho znázorníme? Je ako horčičné zrnko. Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi, ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre, takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky.“ V mnohých takýchto podobenstvách im hlásal slovo podľa toho, ako boli schopní počúvať. Bez podobenstva im ani nehovoril. Ale svojim učeníkom v súkromí všetko vysvetlil.

Kvalita či kvantita

Nezdá sa nám kresťanom dnešný svet akýsi skazený? Akoby už neplatila žiadna spravodlivosť, akoby zlo víťazilo nad dobrom. Nie sme z toho sklamaní? A predsa, Pán Ježiš chce priblížiť ľuďom Božie kráľovstvo, a preto sa nahlas pýta, aby ho všetci počuli: „K čomu prirovnáme Božie kráľovstvo, alebo akým podobenstvom ho znázorníme?“ (Mk 4,30). Jeho poslaním bolo okrem nášho vykúpenia zjaviť nebeského Otca i Božie kráľovstvo.

Čo je to kráľovstvo? Je to panstvo nejakého kráľa či vládcu. On je pán a ostatní sú jeho podriadení. Podobne je to aj s Boží kráľovstvom. Boh je Pán celého sveta a my sme jeho stvorenia. Na rozdiel od iných kráľovstiev, nemôžeme určiť jeho pevné hranice. Ba nevieme ani svojimi ľudskými schopnosťami povedať či je tu, alebo tam. Jedno vieme, že je nebadateľné a má v sebe ohromnú silu. Je to sila semena, ktoré má v sebe potenciu stať sa mohutným stromom. Napriek možno neutešenej situácii vo svete pre človeka ako takého, Pán nám dáva nádej, že Božie kráľovstvo stále rastie a mocnie. Ono prinesie svoju úrodu. Tak ako to bola útecha pre tých, čo očakávali Mesiáša, tak to má byť aj pre nás, ktorí dúfame v lepšie časy. Také povzbudenie by nás nemalo nechať nečinných, ale by sme mali stále horieť nadšením pre Krista.

Svätý Otec Ján Pavol II. ešte ako študent a neskôr kňaz, neskladal zbrane napriek neutešenej situácii počas komunizmu v Poľsku. Snažil sa presadzovať kresťanské hodnoty cez kultúru, stretania s mladými. Veľmi pekne sme to mohli vidieť vo filme "Karol". Môžeme si dovoliť zložiť zbrane, keď máme také veľké uistenie od Pána, že je s nami a Božie kráľovstvo je blízko? Veď by sme sa vysmievali jeho slovám a neverili by sme mu. Nebojme sa toho, že nás nie je väčšina v kostole. Každé semienko, ktorým je každý z nás, má predsa ohromnú silu. Buďme verní svojej viere, svojím krstným záväzkom, Kristovi. Poprosme pri sv. omši, aby nám Pán dal silu byť mu verný a nepozerať na kvantitu, ale na kvalitu. Amen.