Tomáš Brezáni / Advent nám dáva príležitosť objaviť duchovný potenciál,
ktorý v nás vidí Boh


autor: Júlia Kubicová

 

„Neustále na sebe pracovať, nechať sa formovať v Božej škole, aby ma „mohol použiť“ tam, kde to potrebuje a práve vtedy, keď to potrebuje,“ znie praktická adventná rada provinciálneho predstaveného Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul.

 

V rozhovore sa dozviete:
- čím sa odlišuje posvätný adventný čas od iných období,
- keďže ide o čas očakávania, čoho sa môžeme dočkať, 
- k čomu nás Advent vyzýva,

- čo z tohto času máme a čo nám dáva,
- ako spraviť tohoročný Advent jedinečným.

 

 

Životná skúsenosť ľudského pokolenia počas dvetisíc rokov je podobná. Stále hľadáme odpovede na otázky života, riešime denné problémy, užívame si menšie či väčšie radosti. Ako máme v tomto životnom kolobehu vnímať každoročný Advent?

Ako možnosť a pozvanie začať odznova. Práve Adventom sa vždy tak nenápadne začína nový liturgický rok. Neotvárame šampanské ani neobdivujeme ohňostroj, neodpočítavame posledné sekundy, ani si neblahoželáme. Skôr si dávame predsavzatie, úlohu, ktorú by sme chceli splniť a tak sa ešte lepšie duchovne pripraviť. Sviece na adventnom venci nezapaľujeme len pre dekoráciu. Vnímame ich ako pozvanie k stíšeniu a modlitbe. Máme možnosť prežiť mimoriadny čas osobnej duchovnej obnovy. Neostať len na povrchu, pri tej pozlátke, ale snažiť sa ísť viac do hĺbky osobného vzťahu s Bohom.


Atmosféra rorátnych svätých omší priam vťahuje do tohto tajomného vzťahu s Bohom. Je to mimoriadne posvätný čas. Čím je iný?

Advent je obdobím očakávania, ale aj obrátenia a nádeje. Očakávanie je spomienkou na prvý, skromný príchod Spasiteľa, čo si viac uvedomujeme počas rorátov - skorých ranných svätých omší pri svetle sviec. Advent je však aj modlitbou prípravy na posledný, slávny príchod Krista. Je časom obrátenia, na ktoré nás liturgia tohto obdobia často vyzýva hlasom prorokov. A je tiež časom radostnej nádeje, že spása, ktorú už Kristus zavŕšil, a milosť, ktorá už je prítomná vo svete, spejú k svojmu dozretiu a plnosti. Prísľub sa tak mení na vlastnenie a viera na videnie, ako to uvádza aj Direktórium o ľudovej zbožnosti a liturgii. V Advente sa nám spája minulosť, prítomnosť a budúcnosť, aby sa stali tým radostným teraz.


To znie aj ako osobné pozvanie či osobná výzva. K čomu?

Je to veľmi konkrétne pozvanie neustále pracovať na premene svojho srdca a zároveň sa tešiť na to, čo ma čaká, keď sa raz stretnem s Ježišom v jeho sláve. Advent je každoročné pozvanie niečo so sebou spraviť. Výsledok sa nedá len tak ľahko odmerať ani zhodnotiť. To bude cítiť až neskôr v medziľudských vzťahoch, v živote modlitby, v dôvere v Božiu blízkosť v konkrétnych situáciách môjho života.


Spomenuli ste, že Advent je čas očakávania. Čoho sa teda máme po Advente „dočkať“?

Spĺňajú sa očakávania generácií, ktoré túžili po príchode Mesiáša. Dočkať by sme sa mohli toho, že sa Ježiš „opäť narodí“. Tentoraz v našich srdciach, ktoré mu chceme pripraviť lepšie, ako bola skromná betlehemská maštaľ. Dôležité je to, že ho chceme prijať a dať mu životný priestor v srdci. A on ho posvätí, lebo v ňom bude prítomný.


Bežný praktizujúci kresťan by mohol takéto vysvetlenie prijať. Ako by ste to vysvetlili tým ostatným?

Dočkáme sa toho, čo čakáme. Ak nič nečakáme, respektíve čakáme len v rade v obchode, aby sme na sviatky mali všetko v hojnosti, potom také budú aj naše Vianoce. V obchodoch vnímame vianočnú výzdobu už od októbra, to však nie sú Vianoce. Kapor, šalát, darčeky, to nie sú Vianoce. Koledy, krásne rozprávky, ktoré si radi pozrieme, ani to nie sú Vianoce. Podstata je niekde úplne inde. Ježišovo narodenie je Božou odpoveďou na situáciu človeka. Bolo naplnením očakávaní veriacich, ktorí túžili po záchrane. Prorok Simeon, ktorého evanjelista Lukáš opisuje ako človeka spravodlivého a nábožného, to krásne vyjadril, keď držal malého Ježiša v náručí: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu“ (Lk 2,29-32). Advent je vlastne môj vklad do prežívania Vianoc.


Takže treba vyrásť z tých detských predstáv o rozprávkových Vianociach?

Ako deti sme odpočítavali dni, kedy už konečne dostaneme darčeky. Tešili sme sa na vianočné pečenie, na rodinnú pohodu, na návštevy. Advent nás o to nechce obrať, chce nás na to pripraviť. Zvlášť dnes tento čas veľmi potrebujeme. Čokoládky, a to omnoho lepšie ako z adventného kalendára, môžeme mať po celý rok. Darčeky si vlastne doprajeme stále. Avšak byť spolu ako rodina je pre mnohých len sen. V mnohých prípadoch sa tam už niečo pokazilo a zdá sa, že sa to nijako nedá napraviť. Do toho prichádza malé bezbranné dieťa, Ježiš, ktorý mení svet i srdce človeka silou lásky. Vstupuje do medziľudských vzťahov a dokáže človeka pohnúť k tomu, aby sa nad sebou zamyslel a niečo vylepšil. 


Možno teda povedať, že Advent by mal človeka formovať. Vy ste v Ríme študovali formáciu formátorov ku kňazstvu a zasvätenému životu, takže ste odborníkom na tému formácie...

Moje štúdium bolo interdisciplinárne, zamerané na formovanie tých, ktorí vedú mladých ľudí k rozpoznaniu a prežívaniu ich životného povolania. Mám spolužiakov, ktorí sú v rôznych častiach sveta na čele seminárov ako rektori či špirituáli, teda kňazi zodpovední za formáciu budúcich kňazov. Je nás však aj veľa takých, ktorí svoje vedomosti momentálne využívame v tej „bežnej pastorácii“.


Ako by ste svoje študijné vedomosti zhrnuli do praktickej adventnej rady?

Boh neustále formuje človeka - cez ľudí, životné situácie, rôzne výzvy, ale aj cez osobné neúspechy. Pozýva nás pozrieť sa na svoj život z rôznych pohľadov. Vnímať nielen to, čo si myslia o mne druhí, čo si o sebe myslím či namýšľam ja sám, ale vidieť aj to, ako ma vidí Boh. Cez Advent, cez čítanie Božieho slova, sviatosť zmierenia či rozhovor s druhým človekom, možno aj materiálne odkázaným na moju pomoc, ma Boh vedie a niečomu učí. Jeden z profesorov nám ako študentom povedal, že naše štúdiá neznamenajú, že hneď zajtra musíme pracovať vo formácii. Budeme však pripravení na túto službu, do ktorej nás cirkev povolá vtedy, keď to bude najviac potrebovať.

"A to by mohla byť tá adventná rada: neustále na sebe pracovať, nechať sa formovať v Božej škole, aby nás Boh mohol použiť tam, kde to potrebuje, a práve vtedy, keď to potrebuje."


Dnešná doba je však príznačná práve tým, že človek myslí viac na seba. Zo všetkého by chcel niečo mať, niečo pre seba vyťažiť. A to evokuje typicky obchodnú otázku: čo z Adventu takýto človek má, čo mu Advent dáva?

Má z neho to, čo doň investuje, avšak mnohonásobne zúročené tým, čo si sám nedokáže dať. Šťastné a veselé, pokojné a radostné - takéto si predstavujeme sviatky, také ich prajeme aj svojim blízkym. A aké ich prajeme tým ostatným? Čo chudobní, ktorí nemajú v zime kde bývať alebo čo jesť? Čo starí a chorí ľudia, za ktorými nikto nepríde ani cez sviatky? Čo ľudia v pomáhajúcich profesiách, ktorí už tradične, možno aj pre našu ľahostajnosť, budú tráviť sviatky v službe, pri lôžku zomierajúcich alebo v iných hraničných situáciách, ktorým sa dalo zabrániť? O nich radšej cez sviatky nechceme počuť, ale oni sú tu.

Ak si to uvedomíme a aspoň trocha súcitu im prejavíme už počas Adventu, môžeme očakávať aj krajšie a šťastnejšie Vianoce. Ak budeme dobroprajní, ak sa budeme snažiť niekomu pomôcť, ak niekoho milo pozdravíme alebo budeme trpezliví pri vianočných nákupoch a poprajeme požehnané sviatky aj predavačke, to všetko je konkrétna adventná odpoveď.

Každý sme už prežili mnoho Adventov. V čom môže byť ten tohtoročný skutočne jedinečný?

Každý Advent je iný, aj keď podstata je tá istá. Iný je v tom, že aj okolnosti nášho života sú iné. A tu treba začať. Nemyslime si, že tohtoročný Advent nám už nemá čo ponúknuť. Začnime odznova. Akoby sme ešte žiaden Advent doteraz neprežili. Urobme ho pre nás a svojich blízkych vzácnym. Vyberme si jednu vec, veľmi konkrétnu, na ktorej popracujeme ako na svojom darčeku pre Ježiša. Veď sa predsa chystáme na jeho narodeniny! Vráťme sa k jednoduchosti. Netreba mať perfektný adventný veniec z obchodu, omnoho vzácnejší bude ten doma vyrobený s deťmi alebo vnúčatami, aj keď nedokonalý.

Pri ňom sa ako rodina stretnime a spoločne pomodlime. Nepotrebujeme ani zháňať veľa zbytočných darčekov, darujme radšej taký, ktorý skutočne urobí radosť. Nepočúvajme len hlas rádia, televízie či internetu, ale doprajme si ten luxus počúvať aj Boží hlas, ktorý sa nám rôznymi spôsobmi prihovára. Nečítajme len všetky top aktuálne správy, ale aj tú najdôležitejšiu, ktorá je stále aktuálna v Božom slove. V tom zozname by sme mohli pokračovať. Nebojme sa pokračovať. Pýtajme sa, čím by sme mohli v tieto dni urobiť svet lepším a krajším, a s odvahou hľadajme odpovede sami v sebe. 


Pred tým, ako ste boli zvolený za vizitátora Slovenskej provincie Misijnej spoločnosti svätého Vincenta de Paul, ste osem rokov pôsobili ako ľudový misionár a deväť rokov ako národný direktor Združenia mariánskej mládeže. Pracovali ste so staršími i s mladšími, ako vnímate generačné rozdiely v prežívaní Adventu?

Prežívame veľmi špecifické obdobie. Na jednej strane oprašujeme úplne bežné veci zo života našich starých rodičov a robíme z nich vzácnosť. Na druhej strane zabúdame na to, čo ich život robilo krásnym. Vraciame sa k tomu, čo bolo pre nich úplne samozrejmé, a robíme z toho raritu - pečenie chleba, pestovanie zeleniny, výroba domácich produktov... Máme pocit, akoby sme to práve objavili. Pre nás je to zábava, relax či hobby, pre nich to bola každodenná tvrdá práca na zabezpečenie vlastnej rodiny. Popritom si však vedeli dopriať čas aj na to, aby sa spolu pomodlili, aby sa tešili z toho, čo im Pán Boh dával.

A to nielen počas Adventu. Často boli „zrobení“ a unavení, no pritom naplnení a šťastní. Hoci spokojní aj s málom, v skutočnosti mali veľmi veľa - pekné a početné rodiny, dar živej viery. My sme dnes pohltení technológiami, ktoré nám majú život uľahčiť, no paradoxne akoby sme mali omnoho menej času na to, aby sme boli spolu, aby sme sa tešili zo života a žili ho naplno, aby sme za to vôbec niekomu poďakovali. Aj posledné mesiace nám ukazujú, koho počúvame, na čo dávame dôraz, ako to vlastne žijeme a ako si vážime to, čo máme.

"Advent nie je prežitok z minulosti, je mimoriadne aktuálny pre všetkých. Dáva nám príležitosť s odstupom sa pozrieť na svoj život, na to, čo máme a ako to využívame. Je to príležitosť objaviť ten duchovný potenciál, ktorý v nás vidí Boh."


Mladým ste pri jednej príležitosti povedali: „Nenechajte sa nikdy znechutiť, aj keď necítite podporu alebo pomoc. A robte toľko dobra okolo seba, koľko len vládzete. Nezabúdajte, že na to nie ste sami, ale máte mocnú orodovníčku v nebi a v rukách dokonalé zbrane - medailu a ruženec.“ Ako prežívate adventný čas s mladými a s Pannou Máriou?

Advent je vždy naplnený radosťou. Tesne pred jeho začiatkom slávime sviatok Panny Márie Zázračnej medaily a tiež spomienku svätej Kataríny Labouré, ktorá mala možnosť dôverne sa s ňou rozprávať pri zjavení na Rue du Bac v Paríži v roku 1830. A potom 8. decembra máme slávnosť Nepoškvrneného počatia Panny Márie. Práve v tom období sa po celom Slovensku pravidelne konali aj slávnosti prijatia mladých za členov, čakateľov a anjelikov v Združení mariánskej mládeže. Panna Mária oslovuje životným štýlom, ktorým žila, svojou pokorou, čistotou, láskou a dôverou Bohu. Mária je pre nás všetkých vzorom, ktorý môžeme nasledovať, od ktorého sa môžeme učiť. Zároveň s jej pomocou môžeme v živote počítať. A to je úžasné. Tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pánov anjel pri zvestovaní, nám chce pomôcť aj na našej osobnej životnej ceste, pri dobrodružstve viery s Bohom.


A čím by sa mohli staršia a mladšia generácia vzájomne obohatiť a inšpirovať?

Krásne to naznačil pápež František pri svojom stretnutí s mladými v Košiciach. Nehovoril síce o Advente, ale mladých povzbudzoval k tomu, aby nezabúdali na svoje korene, ktorými sú ich rodičia a starí rodičia. Aby išli k starým rodičom, aby im kládli otázky, aby si našli čas a vypočuli si ich príbehy.

 
Darovali si vzájomne čas?

Ak by sme si toto zobrali k srdcu, Advent by priniesol veľa dobrého do našich rodín. Keď budú mať rodičia a starí rodičia dosť času na svoje deti a vnúčatá, keď budú mať ochotu počúvať, keď im budú ukazovať krásu ducha a hodnôt, ktoré vo svojej viere vyznávajú a snažia sa ich aj žiť, potom mladí určite naberú odvahu tráviť s nimi svoj čas. Nebudú od nich utekať, ale práve naopak, budú sa k nim ponáhľať. Na druhej strane, ak si mladí uvedomia, že aj rodičia či starí rodičia potrebujú cítiť ich záujem a blízkosť, že ich nechcú len stále meniť a na niečo upozorňovať, že chcú byť pre nich oporou, potom sa od nich môžu veľa naučiť do života.

Oba tieto také rozdielne svety sa majú čím obohatiť - učiť sa trpezlivosti, vďačnosti, skromnosti, zvykom, tradíciám... Toho, čo potrebujeme spoznať a navzájom si odovzdať ako bohatstvo ducha, je však ešte omnoho viac. A práve tohtoročný Advent môže byť toho začiatkom.

Rozhovor bol publikovaný na Svete kresťanstva; foto: os. archív T. B.